Zaneprázdnený

Mala som tridsať a pocit, že môj život je ako dobre rozčítaná kniha, ktorej však chýba tá najdôležitejšia kapitola. Dni mali svoj pravidelný rytmus, práca ma napĺňala, no večery v mojom prenajatom byte bývali až príliš tiché. Túžila som po niečom, čo by mnou otriaslo, čo by mi pripomenulo, že srdce nie je len sval na pumpovanie krvi. Netušila som, že ten náraz príde tak nečakane.

Bolo horúce letné popoludnie. Stála som v kruhu kamarátok pred kinom v centre mesta a snažila sa skryť pred páliacim slnkom. Vtedy som ho uvidela. Vysoký, s tmavými vlasmi, ktoré mu neposlušne padali do čela, a s pohľadom, ktorý akoby hľadal v dave práve mňa. Keď sa naše oči stretli, svet okolo mňa akoby stíchol. Bol to ten povestný moment z filmov, ktorému som sa predtým vždy vysmievala. Láska na prvý pohľad.

„Je horúco, však?“ povedal namiesto pozdravu. Poobzerala som sa okolo, neverila som, že hovorí ku mne. Jeho hlas mal hlboký, upokojujúci tón. Jeho kamaráti sa otočili a posmešne sa chichotali. On však na to nedbal. Akoby som v tom momente bola preňho dôležitá iba ja. Práve ja. „Idete tiež do kina?“ opýtal sa a hlavou kývol na moje kamarátky. „Áno.“ odpovedala som stručne a váhavo. „Môžem ťa po kine pozvať na drink?“ Nedal pokoj, kým nedosiahol svoje. Rýchlo som kývla hlavou a vošla s kamoškami dnu. Bol cieľavedomý a vedel čo chce. Po kine tam bol. A čakal na mňa.

Volal sa Juraj. V ten večer sme prechodili celé mesto. Rozprávali sme sa o snoch, o hudbe, o tom, ako obaja milujeme vôňu dažďa na asfalte. Mala som pocit, že ho poznám celé veky. Akoby sme boli dve polovice jednej mince, ktoré do seba konečne zapadli.

Nasledujúce týždne boli ako z rozprávky. Juraj bol pozorný, vtipný a neuveriteľne charizmatický. Každá správa od neho mi rozbúchala srdce. Keď ma držal za ruku, cítila som sa v bezpečí. Plánovali sme výlety, smiali sme sa pri varení večere a ja som začala veriť, že toto je ten muž, s ktorým zostarnem. Sľuboval mi hory-doly, hovoril o našej spoločnej budúcnosti s takou istotou, že som ani na sekundu nezapochybovala.

Bolo tu však niečo, čo mi občas prebehlo hlavou ako tieň. Juraj bol často „v práci“. Jeho telefonáty bývali krátke a strohé, ak nebol práve so mnou. Mnohokrát na poslednú chvíľu zrušil naše stretnutie kvôli „nečakaným rodinným záležitostiam“ alebo „projektom, ktoré nepočkajú“. Verila som mu. Chcela som byť tou chápavou partnerkou, ktorá netlačí a rešpektuje jeho priestor. Moja láska bola slepá a hluchá k akýmkoľvek pochybnostiam. Vlastne prečo by som mala vôbec pochybovať, keď všetko s ním bolo také krásne?

Pravda ma zasiahla jedného chladného októbrového večera. Pred týždňom sme oslávili prvé výročie nášho vzťahu. Chcela som ho prekvapiť v kancelárii, priniesť mu kávu, pretože vravel, že tam bude dlho do noci. Stála som na druhej strane širokej ulice a chystala sa prejsť cez cestu. Vtom som pomedzi autá zbadala Juraja, ako vyšiel von z brány. Ale nebol sám. Za ruku držal ženu. Díval sa na ňu presne tým istým pohľadom, akým sa díval na mňa. Bozkal ju na čelo a pomáhal jej do auta.

V tej chvíli sa mi zastavil dych. Zem pod mojimi nohami sa rozostúpila. Celý môj svet, postavený na jeho sľuboch, sa zrútil ako domček z karát. Juraj mal ďalšiu ženu. Môj mozog nechcel pripustiť, že som videla to, čo som videla. Na jednej strane som to popierala, na druhej strane som vedela, že už nič nebude ako predtým. Ktorá je jeho priateľka, a ktorá je bokovka? Ktorá som v tomto trojuholníku ja? Alebo je nás viac?

Vrátila som sa domov ako v mrákotách. Plakala som, kým som vládala, a potom prišlo niečo iné – hnev a mrazivé vytriezvenie. Juraj mi písal správy, že ho mrzí, že sa nemohol ozvať, že mal „ťažký deň v práci“. Tentoraz som mu neodpísala. Musela som v sebe nájsť tú poslednú štipku hrdosti.

Keď sme sa o dva dni stretli, skúsil to znova. Úsmev, výhovorky, sladké slová. Pozrela som sa mu do očí a videla som v nich len prázdnotu a klamstvo. „Viem o nej, Juraj. Videla som vás,“ povedala som pokojne, hoci sa mi triasol hlas. Skúsil to zaprieť, potom sa vyhovárať, že ich vzťah je v troskách, že miluje mňa. Ale ja som už nebola tá naivka z leta. Pozbierala som zbytky síl a povedala som mu, nech odíde. Nech odíde z môjho bytu aj z môjho života.

Dnes, keď sa pozriem späť, konečne chápem. Celú tú dobu, keď na mňa „nemal čas“, nebol v práci. Bol s ňou. Moje víkendy osamote boli spoločnými večermi s ňou. Moje správy, na ktoré neodpovedal, boli chvíle, kedy hral rolu vzorného partnera inde. Bol na mňa skúpy s časom, ja som dostávala len omrvinky, ktoré mu zvýšili z jeho „skutočného“ života.

Dodnes neviem, či je s ňou, či sa ona niekedy dozvedela o mne, či to bola ona, ktorej venoval viac času, prípadne s ňou plánoval budúcnosť. Alebo aj ju klamal? Možno mu vedela odpustiť alebo tolerovať mu tie klamstvá, ktorých sa jej dostávalo. Ja som nebola ochotná. Hoci to bolelo. Dlho to bolelo. Ale v ten deň, keď som ho opustila, som získala niečo oveľa cennejšie než jeho falošnú lásku. Získala som späť samu seba. Už viem, že si zaslúžim niekoho, kto nebude mať potrebu hrať na dve strany a žiť život plný klamstiev. Niekoho, pre koho nebudem len zábavkou či bokovkou, ale tou najdôležitejšou osobou v jeho živote. Dnes mám 33 a zatiaľ som ho nestretla, ale verím, že sa to raz stane.